Potkan hnedý (staršie potkan hnedastý, potkan obyčajný alebo potkan kanálový, lat. Rattus norvegicus, staršie Mus decumanus) je hlodavec z čeľade myšovité.

Pôvodom pochádza z oblastí východnej Ázie, pravdepodobne z Číny a Mongolska, kedy sa vyvinul asi pred dvomi miliónmi rokov v samostatný živočíšny druh a začal obývať hlavne oblasti na brehoch riek a porastoch v ich okolí, kde nachádzal dostatok potravy. Časom zistil, že život v blízkosti ľudských obydlí alebo priamo v nich je pre neho z hľadiska obživy veľmi výhodný, čiže možno povedať, že sa od tých čias od nepamäti zdržiaval pri človeku.

Na rozdiel od Ázie sa do Európy potkany dostali iba pred niekoľkými storočiami, pričom do Ameriky, tzv. Nového sveta, sa dostali ešte neskôr, čoby čierni pasažieri ukrytí v nákladných priestoroch lodí. Týmto spôsobom sa im podarilo osídliť celý svet a dnes môžeme nájsť potkany prakticky všade s výnimkou vysokých hôr a oblastí za polárnym kruhom.

Potkany sú vysoko sociálne (spoločensky) založené zvieratá, ktoré žijú v skupinách, tzv. klanoch, ktoré môžu mať niekoľko desiatok alebo aj stoviek členov. V rámci potkanieho klanu panujú podobné pomery ako napr. v rámci vlčej svorky, a to tzv. hierarchický alebo rangový systém, kedy na jeho čele stojí vodca, tzv. alfa potkan, pričom ostatné potkany sú mu podriadené. Alfa potkan môže mať svojho „zástupcu“, tzv. beta potkana, ktorý obyčajne v prípade pádu alebo úmrtia vodcu nahradí jeho pozíciu. Ďalej môžeme nájsť v potkaňom klane hierarchicky stredne postavené potkany a potkany úplne na konci rebríčka, ktoré sú obyčajne ostatnými značne utláčané.

Potkan hnedý sa môže často omylom zamieňať s potkanom tmavým, inými slovami krysou obyčajnou (Rattus rattus). Základným rozpoznávacím znakom je jeho lysý a šupinatý chvost, pri koreni nápadne zosilnený, ktorý je zhruba rovnako dlhý ako telo. Hlava potkana hnedého je spredu mierne zaoblená, oči sú drobné. Slabo osrstené ušnice sú krátke (pri prehnutí nedosahujú k očiam). Vo sfarbení chrbta prevláda sivohnedý až hnedý odtieň, spodná strana tela je sivastá. Chvost je zvrchu tmavší než na spodku. Samica má 6 párov mliečnych bradaviek.

Medzi príbuzných potkana patria napríklad ďalšie hlodavce ako myš domáca, krysa malá (tzv. mastomyš), krysa obyčajná.

Asi od roku 1890 sa potkany chovajú cielene za účelom laboratórnych pokusov. Z divého potkana hnedého bol cielene vyšľachtený k človeku viac dôverčivý a ľahšie manipulovateľný domestifikovaný laboratórny potkan prevažne albinotického sfarbenia (Rattus norvegicus var. alba). Väčšina laboratórnych potkanov bola používaná na výskum rakoviny, pričom bola u nich umelo vypestovaná náchylnosť k nádorom. Za zmienku určite stojí, že výskum rakoviny na potkanoch sa vykonáva už asi šesťdesiat rokov, avšak bez výsledkov použiteľných pre človeka, pretože zvieratá a ľudia reagujú veľmi odlišne na záťaže rôzneho druhu.

V rámci taxonomického radenia môžeme potkana zaradiť nasledovne:

Nadríša: Eukaryota   
Ríša: Živočíšna (Animalia)   
Podríša: Mnohobunkovce (Metazoa)   
Oddiel: Triblastika   
Rada/Vývojová vetva: Druhoústovce (Deuterostomia)   
Kmeň: Chordáty (Chordata)   
Podkmeň: Stavovce (Vertebrata)   
Nadtrieda: Čeľustnatce (Gnathostomata)   
Trieda: Cicavce (Mammalia)   
Podtrieda: Živorodé (Theria)   
Nadrad: Placentovce (Placentalia alebo Eutheria)   
Rad: Hlodavce (Rodentia)   
Čeľaď: Myšovité (Muridae)
Podčeľaď: Pravé myši (Murinae)

Rod: Potkan (Rattus)   
Druh: Potkan hnedý (Rattus norvegicus)

Časom sa potkany z laboratórií dostali k ľuďom do domácností, pretože ľudia zistili, že sa jedná o veľmi inteligentné, múdre a milé zvieratká, ktoré dokážu k človeku priľnúť silnou emocionálnou väzbou, takmer až ako napr. psy. Začiatkom 20. storočia vznikli v západnej Európe prvé združenia a kluby, ktoré sa začali zaoberať ušľachtilým chovom týchto milých hlodavcov. V priebehu rokov bolo vyšľachtených mnoho variet a ešte viac farieb srsti a znakov a potkany čoby domáci miláčikovia začali stúpať na popularite.

U nás na Slovensku bola prvá chovateľská potkania organizácia založená v roku 2007 pod názvom Základná organizácia chovateľov drobných hlodavcov. Neskôr sa jej názov upravil na Základnú organizáciu chovateľov drobných hlodavcov – laboratórne potkany. V súčasnosti je v tejto organizácií registrovaných 16 oficiálnych chovateľských staníc, ktoré sa venujú chovu ušľachtilých laboratórnych potkanov. V roku 2009 bola na Slovensku v Bratislave zorganizovaná aj prvá výstava laboratórnych potkanov.

Potkan je veľmi spoločenský, inteligentný, rozmýšľajúci, cítiaci a teritoriálne založený tvor, z ktorého sa pri dostatočnej socializácií a venovaní sa mu môže stať úžasný domáci miláčik. Spomedzi doma bežne chovaných hlodavcov je potkan bez pochýb najinteligentnejší, nemožno ho porovnávať napr. so škrečkami, myškami alebo morčatami. Potkan je niekde úplne inde, na vyššom „leveli“. Dokáže sa nafixovať na svojho človeka a prejavovať mu lásku a dôveru podobne ako pes, je schopný sa naučiť reagovať na svoje meno, na rôzne zvukové signály, túži po spoločnosti svojho majiteľa a doslova sa k nemu pýta.

Potkan je tiež veľmi šikovný a obratný akrobat. Dokáže loziť, šplhať sa, skákať, naháňať sa, skúmať, utekať, zmestí sa do takých malých otvorov, že by to človeka ani len nenapadlo. Okrem iného majú potkany vzhľadom na svoju malú veľkosť veľkú silu, pričom ich sila je hlavne v ich labkách. Toto im pomáha napr. liezť a udržať sa na rôznych povrchoch.

Väčšina potkanov nekoná napriek svojej šikovnosti zbrklo alebo bez premyslenia. Keď sa chystá potkan niekam skočiť, najprv si zameria vzdialenosť, keď sa chystá niekam vliezť, najprv si otvor premeria hmatovými fúzmi, keď mu dáme do jeho obydlia napr. novú preliezku, nevyšplhá sa na ňu hneď, ale najprv si ju oňuchá, ohmatá, premeria, skúsi jej stabilitu, a až po chvíli sa odhodlá na prvé kroky, pričom sa má pre istotu stále na pozore a až po nejakom čase nadobudne voči príslušnému predmetu plnú istotu.

Potkan často používa svoje predné labky ako ruky, či už pri uchopovaní a konzumovaní potravy, čistení a umývaní sa alebo pri komunikácií s inými potkanmi. Pri pozeraní sa na potkaniu činnosť je hneď zrejmé, že sa jedná o veľmi inteligentného tvora.

Potkana možno zohnať bežne v obchodoch so zvieratami, kde býva ponúkaný hlavne ako krmivo pre plazy, možno ho kúpiť na inzerát od niekoho, komu sa narodili mláďatká alebo priamo od chovateľa z chovateľskej stanice. 

Zadovážiť si potkaníka priamo od chovateľa je najlepšia voľba, pokiaľ sa jedná o chovateľa seriózneho. Chovatelia chovajú poväčšinou čistokrvných potkanov určitých typov sfarbení, znakov a variet, ktoré majú preukaz pôvodu (ďalej PP) alebo rodokmeň (výpis predkov). PP/rodokmeň obsahuje informácie o predkoch potkana troch generácií. Sú to zaujímavé informácie, hlavne, ak chceme ďalej chovať, pretože nám poskytujú údaje napríklad o farbe srsti a génoch, ktoré si nesú v krvi predkovia nášho potkana i on samotný, a dávajú nám určitú predstavu o tom, aké potomstvo by sa nášmu potkanovi mohlo vzhľadom na jeho genetickú výbavu narodiť. 

Ďalšia výhoda spočíva v tom, že seriózni chovatelia privykajú svoje malé potkaníky od malička na ľudskú ruku a manipuláciu formou hrania sa s nimi a maznania, čo  výrazne uľahčí proces privykania a socializácie novému majiteľovi.

Chovatelia si tiež dávajú pozor na zdravotnú stránku svojich potkaníkov, vedú si záznamy o prípadných dedičných chorobách v predchádzajúcich generáciách a zvieratká, ktoré by mohli byť ich nositeľmi, vyradzujú z chovu. Aj výber potkaníkov od chovateľov je spravidla oveľa širší ako u potkaníkov z chovproduktov, nakoľko chovatelia často importujú nové variety a sfarbenia zo zahraničia, resp. účelovo spájajú potkany s určitou genetickou predispozíciou na tú alebo onú zaujímavú farbu alebo znak, takže si je určite z čoho vybrať.

Za najdôležitejší však považujem fakt, že potkaníky od chovateľov nezvyknú bývať prehnane plaché, agresívne, asociálne, choré alebo inak "nevhodné", čo sa nedá zaručiť pri potkanoch z chovproduktov. Väčšina chovateľov Vás po predchádzajúcom rozhovore rado uvíta u nich doma na nezáväznej návšteve, kde si budete môcť pozrieť, ako jeho potkany žijú, v čom bývajú, ako sa správajú, ako reagujú na chovateľa, ako vyzerajú a pod., čo Vám v konečnom dôsledku poskytne obraz o tom, či bude Váš budúci potkan zo správnych rúk.

Najvhodnejším ubytovaním pre potkany je priestranná klietka, ktorej mriežky musia mať vodorovný smer, aby sa potkany po nich mohli šplhať. V predajniach chovateľských potrieb dostať dnes už kúpiť veľké množstvo klietok, nie všetky sú však pre potkany vhodné. Vhodná klietka pre potkany by mala mať: Aspoň na dvoch stranách vodorovné mriežky, vysoké dno kvôli minimalizovaniu trúsenia podstielky von z klietky, dostatočne veľké dvierka na vyberanie potkanov, dostatočne malé medzery medzi jednotlivými mriežkami, aby nám odtiaľ ani mláďa potkana nemohlo ujsť (ideálne 1-1,2 cm pre mláďatká a do 1,7 cm pre dospelé potkany). Ideálne je, ak má klietka aspoň jedno poschodie. Pokiaľ by ho nemala, bolo by potrebné do nej po domácky vyrobiť nejaké poličky a preliezky, aby sa v nej potkan nenudil. Potkany trávia v klietke najradšej na tých najvyšších úrovniach.

Ďalšou možnosťou, ako vytvoriť potkanovi ideálny domov, je vyrobiť mu ho vlastnoručne napr. zo starej skrine alebo komody. Takéto obydlia bývajú veľmi dobré, pretože z troch strán sú spravidla kryté (drevené steny) a spredu majú veľké dvierka. Na dvierka je najlepšie použiť pevné pletivo, najlepšie pozinkované. Dovnútra klietky naaranžujeme rôzne poličky, preliezky, konáre a hamaky a potkaní raj je na svete.

Akvárium sa ako trvalé ubytovanie pre potkana nehodí.

Nesmieme tiež zabudnúť na neprašnú podstielku, materiál na stavbu „hniezda“, napájačku na vodu a misky (ideálne kameninové).

Odpoveď na túto otázku by mala zniesť jednoznačne: Viacerých.

Potkany, či už divé alebo naše domáce laboratórne či ušľachtilé, sú vysoko sociálne založené (spoločenské zvieratá), preto nie je vhodné chovať ich osamote, ale aspoň vo dvojici. Pokiaľ má človek možnosť mať iba jedného, treba určite zvoliť samčeka, pretože tí sú menej spoločenskí a menej aktívni ako samičky a o dosť ľahšie znášajú absenciu svojho živočíšneho druhu. Každodenný kontakt so samostatne chovaným potkanom musí byť však úplnou samozrejmosťou. Potkan ponechaný napospas samote trpí, pretože pre samostatne chovaného potkana je jediným stredobodom jeho vesmíru jeho človek.

Chováme spolu vždy potkany jedného pohlavia. Ideálne je začať spolu chovať viacerých potkanov, kým sú ešte mladé (cca do veku 5-6 mesiacov), pretože pridanie cudzieho dospelého potkana k inému dospelému potkanovi by mohlo skončiť škaredou šarvátkou alebo aj smrťou. Starý alebo dospelý potkan, ktorý bol doterajšiu celú časť svojho života chovaný sám, totiž stráca schopnosť znášať sa so svojim živočíšnym druhom, pretože sa stane asociálny, samotársky, podozrievavý. Aj pri pridávaní mláďatka k staršiemu potkanovi treba byť zo začiatku opatrný. Cudzie potkany zoznamujeme vždy na neutrálnej pôde a pod dohľadom.

Odpoveď na túto otázku závisí od toho, či má človek radšej kľudnejšie a flegmatickejšie zvieratká alebo skôr energickejšie šidlá a tiež od toho, koľko bude mať na svojho potkana času. Keď sú potkaníci mláďatká, tak je rozdiel v ich povahe nepatrný, ako však budú postupne dospievať, budú sa ich povahy meniť - hlavne u samčekov.

Samčekovia sa s pribúdajúcim vekom stanú väčší, pomalší, flegmatickejší, nemotornejší, zavalitejší, ťarbavejší, menej rýchli a niekedy viac prítulní. Samičky ostanú až do staroby rýchle, zvedavé, čiperné, energické, lozivé a pohyblivé. Samičky majú väčší problém obsedieť na mieste ako samčekovia, viac majú potrebu šplhať, behať, špekulovať, skúmať a objavovať. Na sledovanie môžu byť preto zaujímavejšie.

Samčekovia budú vekom menej obratní, budú si skôr radi hovieť niekde na poschodí v klietke, než stvárať kaskadérske kúsky. Keď túžite po zvieratku, ktoré Vám bude sedieť celé hodiny na pleci a bude vyžadovať menej pozornosti, tak bude pre Vás vhodnejší samček. Pre ľudí, ktorí majú radi aktívnejšie a dynamickejšie zvieratká bude lepšia zasa samička.

Čo sa týka času, ktorý je potrebný na venovanie sa potkaníkom, tak viac si ho od Vás budú vyžadovať samičky. Samičky horšie znášajú samotu a k šťastnému životu potrebujú buď ideálne približne rovnako starú kamarátku, alebo veľa-veľa venovania sa od svojho človeka.

Rozdiel je tiež vo veľkosti, hmotnosť dospelých samičiek býva okolo 250-450 gramov a samčekov okolo 450-800 gramov.

Potkany sú schopné rozmnožovať sa veľmi skoro, možno povedať, že ešte v detskom veku. Z tohto dôvodu je potrebné napr. u chovateľov od seba oddeliť samčekov a samičky vo veku max. 6 týždňov a chovať obe pohlavia od seba zvlášť. Potkanie samičky sú schopné byť oplodnené už vo veku 6-8 týždňov, čo však nie je určite ten správny vek na to, aby mali mláďatká. Samička je v tomto veku ešte malá a sama je ešte mláďatkom, takže priskoré nakrytie by jej mohlo spôsobiť nemalé zdravotné problémy alebo aj smrť plus úhyn celého jej vrhu. Zodpovedný chovateľ/majiteľ také niečo nikdy nepripustí.

Ideálny vek na prvé krytie samičky je vo veku 4,5 – 6,5 mesiacov. Samička by pred pripustením mala mať hmotnosť minimálne 280 gramov. Samčekov sa odporúča zaradzovať do chovu najskôr vo veku 6-7 mesiacov pri hmotnosti nad 450 gramov.

Problematika potkanieho rozmnožovania a chovateľstva nie je zďaleka taká jednoduchá, ako by sa mohlo zdať, a preto sa neodporúča ísť do nej bez dostatku informácií o pravidlách ušľachtilého chovu, genetike a etického kódexu, pretože nevedomosťou a metódou pokus-omyl sa dá na živých tvoroch napáchať, hoci aj nechtiac, veľa zla.

Počas svojho života za predpokladu pestrej a vyváženej stravy, nevystavovania nevhodným poveternostným alebo klimatickým podmienkam, vzornej starostlivosti, hygieny a správneho psychického vývoja bývajú potkany spravidla zdravé.

Neočkujú sa a neodčervujú ako napr. psy a mačky, nemajú veterinárne preukazy, netreba im čistiť zubný kameň ani strihať srsť.

Napriek tomu sú však určité zdravotné problémy, na ktoré sú potkany viac náchylné, a to hlavne v staršom veku.

Jedným z najčastejších problémov u starších zvierat sú nádory, či už zhubné alebo nezhubné. Toto „dedičstvo“ z dielne človeka si nesú potkany v sebe z čias, kedy sa v nich človekom umelo vypestovala predispozícia pre vznik rakoviny. Chovatelia sa snažia selektívnym a zodpovedným výberom zvierat do chovu tento problém eliminovať. Je to však beh na dlhú trať.

Ďalším neduhom, ktorý občas trápieva našich miláčikov, sú abscesy. Tieto vznikajú buď spontánne alebo z dôvodu nejakého vonkajšieho činiteľa, napr. po poranení sa, zapichnutím niečoho ostrého do kože a pod., a následným zahnisaním a vytvorením opuzdreného hnisavého ložiska - abscesu. Niektoré abscesy sa vstrebú a stratia samé, iné je treba dať veterinárne chirurgicky odstrániť. Niektoré vznikajú bez pôsobenia predispozícií, iné sa môžu objaviť dedične.

Potkany môžu ďalej trpieť na rôzne respiračné ochorenia, ktoré môžu byť spôsobené buď prechladnutím, držaním v nevhodných alebo nehygienických podmienkach alebo môžu mať aj chronický charakter bez pochybenia majiteľa. Môže sa objavovať napr. prskanie, vrkanie alebo kňukanie, ďalej napr. nadmerná tvorba porfirínu, výtoky z očí a nosa a pod.

Pokiaľ má náš potkaník nejaký problém, ktorý nám nie je dôverne známy, je na mieste vyhľadať pomoc veterinárneho lekára, resp. sa ešte predtým poradiť s jeho chovateľom.

Máloktoré domáce zvieratko je chápané ľuďmi tak kontroverzne ako práve potkan. Máloktorému inému zvieraťu sú ľuďmi neprávom pripisované zlé vlastnosti, ktoré vôbec nemá, neprávom je nevedomými ľuďmi označovaný napr. za šíriteľa moru a iných chorôb, vykrádača sýpok alebo vlastníka jedovatého chvosta. Naše domáce laboratórne potkany nemôžeme porovnávať s ich divými predkami ako nemôžeme porovnávať napr. čivavu s vlkom. Máme pred sebou múdre, čisté a inteligentné zviera, ktoré je svojím spoločenským charakterom, schopnosťou rozmýšľať, učiť sa a ľúbiť človeka možno práve oným zvieraťom budúcnosti, milým, malým, tichým a skladným spoločníkom našich malých bytov, nášho workoholického štýlu života, nášho osobného rastu a v neposlednom rade našej túžby po priateľstve, túžby, aby nás mal niekto napriek tomu rád.

Ing. Miroslava Smolková

ChS Moon Starr